|
Novela Vysokoškolského zákona bola očakávanou udalosťou. Všetci si totiž až príliš jasne uvedomujeme stav, v akom sa naše vysoké školstvo nachádza. Hodnotenia zahraničných rankingových agentúr hovoria jasne. Slovenské vysoké školy sa môžu na prvú päťstovku najlepších univerzít len úctivo pozerať. Problém je, že zaostávame už aj v regionálnom meradle. České, poľské, maďarské nehovoriac o rakúskych vysokých školách vychádzajú z týchto hodnotení vždy oveľa lepšie.
Prechodné obdobie transformácie vždy vytvára novú realitu s vlastnými pravidlami fungovania. Náš vzdelávací systém však podľa nich nežije. Je uzavretý vo vlastnom svete dokonalosti, navonok prístupný, v skutočnosti rigidný. Od roku 1989 došlo k politickým zmenám k transformácii ekonomického systému, zmenila sa aj zahraničnopolitická orientácia. Vo vzdelávacom systéme však naďalej prevládajú mentálne štruktúry z čias socializmu. Ako príklad môže poslúžiť nekonečná diskusia o zmene školského systému na základných a stredných školách. Tereziánske memorovanie izolovaných faktov má nahradiť kreativita a tvorivosť. Súhlasia s tým všetci. Politici, verejnosť aj učitelia čím sa vytvára celospoločenská zhoda. Výsledný stav však skôr pripomína známy britský sitcom Áno pán minister. V zásade je myšlienka správna len sa doteraz takmer nič nezmenilo.
Podľa webovej stránky ministerstva školstva mala novelizácia vysokoškolského zákona ambíciu predovšetkým:
• zvýšiť kvalitu vzdelávania na vysokých školách
• prepojiť vysokoškolské vzdelávanie zo spoločenskou praxou
Ambície teda boli vysoké. Pôvodne návrh novely z dielne ministerstva školstva sledoval správnu filozofiu, posilniť kompetencie správnej rady na úrovni verejných vysokých škôl. Presne o tom to totiž je. Každá zásadná zmena systému stojí a padá na ľuďoch, ktorí ju majú v praxi implementovať. Už v roku 2000 minister Ftáčnik (Koncepcia rozvoja vysokého školstva) upozorňoval na riziko obsadzovania riadiacich a manažérskych funkcii ľuďmi z akademickej obce. Riziko je o to väčšie, že v transformačnom období štátu časť z nich prešla adaptačným procesom. Pre väčšinu spoločnosti sa stali akceptovaným prvkom, vrátane systému, ktorý považujú za svoju doménu. Rigidný stav v školstve im vyhovuje a je legitimizovaný akademickými slobodami, pričom ich ochranu si osobovali prostredníctvom akademických senátov. Reálne sa však ukazujú byť brzdou transformácie, pretože kompetenčná bipolarita v najdôležitejších otázkach medzi senátmi a správnymi radami nemôže v praxi fungovať efektívne. V každej inštitúcii predsa platia rovnaké princípy riadenia, funkčnosti a efektivity. Podobné paradigmy platia univerzálne a selektívne nerozlišujú medzi typom inštitúcie z hľadiska vlastníckych pomerov. Napríklad ak vysoké školy dostali novelou možnosť čerpať bankové úvery je otázne či aj disponujú personálnymi kapacitami, schopnými túto možnosť reálne využiť. A je úplne irelevantné či ide o verejnú, alebo súkromnú vysokú školu, pretože v konečnom dôsledku bude manažment obidvoch typov škôl konfrontovaný s realitou splátok rovnako. Len s tým rozdielom, že vedenie súkromných škôl nebude za sebou cítiť upokojujúci dych ministerstva školstva, prípadne tzv. verejného záujmu. Aj v tomto kontexte sa javí konštatovanie, že neefektívna politika na úrovni ľudských zdrojov je vôbec jednou zo základných slabín našich verejných vysokých škôl, ako správne.
V legislatívnom procese v parlamente však z pôvodného koncepčného zámeru ministerstva nezostalo takmer nič. Paradoxne predovšetkým pozmeňovacie návrhy z radov koalície boli tie, ktoré kompetencie akademických senátov ponechali na pôvodnej úrovni. O skutočnosti, že koalícia koncepčne tápala svedčí aj fakt, že jednotlivé pozmeňovacie návrhy jej poslancov k problematike správnych rád, sledovali často úplne odlišnú filozofiu. V drvivej väčšine sa nakoniec presadil kompromis, čo je daň za politikum, ale na úkor funkčnosti riadenia vysokých škôl. Viacúrovňové definovanie kompetencii medzi rôzne subjekty vysokoškolskej štruktúry rozhodovací a správny mechanizmus nezefektívni. Významnou zmenou novely bolo zrušenie možnosti správnej rady vyjadriť sa k rozpočtu a k výročnej správe o hospodárení verejnej vysokej školy, kde naopak malo dôjsť k posilneniu jej kompetencii. Správna rada tak stratila možnosť aktívne sa vyjadrovať k rozpočtu pred schvaľovacím procesom. Podľa interpretácie súčasného znenia zákona má povinnosť rozpočet schvaľovať. Zákon však už nešpecifikuje či môže predložené znenie (ku ktorému sa však nevyjadruje) neschváliť. V prípade, že môže neexistuje stanovený ďalší postup. Situáciu riešil pozmeňovací návrh, ktorý však podporu nezískal. Skutočnosť, že správna rada schvaľuje rozpočet znamená, že preberá aj zodpovednosť. Zároveň však z tohto titulu nemá zákonnú možnosť sa k jeho tvorbe vyjadriť. Tento fakt ju stavia do pozície formálneho schvaľovateľa predloženého návrhu.
Pri súkromných vysokých školách zaviedla novela značnú neprehľadnosť a nesystémovosť. Predovšetkým sa povinne zaviedli samosprávne orgány na spôsob štruktúry verejného školstva. Na jednej strane novela priznala povinne novozaloženému akademickému senátu kompetenciu schvaľovať rozpočet predložený štatutárnym orgánom. Na druhej strane je však rozhodujúcim orgánom súkromnej vysokej školy správna rada. Na mieste je potom otázka, kto je najvyšším orgánom pri schvaľovaní rozpočtu súkromnej vysokej školy? Podľa teórie špeciality by to mal byť akademický senát zložený zo študentov a akademickej obce, ale nie zriaďovateľa. Prečo pri verejnej vysokej škole dáva novela konečné slovo pri schvaľovaní rozpočtu správnej rade (väčšinu tvoria nominanti ministerstva školstva a územnej samosprávy) a naopak pri súkromnej vysokej škole má posledné slovo akademický senát? Ide o závažnú disproporciu a dvojaký meter, nehovoriac o tom, že pri súkromnej vysokej škole ide o zdroje zriaďovateľa a nie o verejné financie. V prípade, ak by aj vnútorné predpisy súkromnej vysokej školy dávali právomoci správnej rade, tieto by boli v rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami novely. Celkovo je pozícia správnej rady súkromnej vysokej školy značne oslabená a neprehľadná. V tomto kontexte by som rád podotkol, že novela pôvodne striktnú definíciu o rozhodujúcom postavení správnej rady vôbec neobsahovala. Neefektívna štruktúra rozhodovacích kompetenčných mechanizmov verejného školstva môže infiltrovať aj súkromné. Obzvlášť v situácii, keď právomoc upraviť riadenie súkromnej vysokej školy vnútornými predpismi bola novelou vypustená.
Kvalitu práce, ktorú odviedli poslanci počas legislatívneho procesu v parlamente dokumentuje niekoľko paragrafov. Na ilustráciu snáď najlepšie poslúži §89 ods. 9., ktorý rieši podstatnú otázku z oblasti financovania vysokého školstva. Ide o vypracovávanie metodiky podľa ktorej sa majú určovať:
• dotácie jednotlivým verejným vysokým školám
• dotácie na priamu podporu vedy
Pri schvaľovaní novely si naši poslanci nevšimli malý, ale podstatný detail. V §89 došlo k zámene dvoch čísiel v označovaní odsekov.
Určenie dotácií jednotlivým vysokým školám podľa odsekov 4, 6 a 7 a dotácie na priamu podporu vedy a techniky podľa odseku 5 sa uskutočňuje na základe metodiky, ktorú každoročne vypracúva......ministerstvo. Správne znenie zákona má v tomto prípade byť: Určenie dotácií jednotlivým vysokým školám podľa odsekov 4, 5 a 7 a dotácie na priamu podporu vedy a techniky podľa odseku 6 sa uskutočňuje na základe metodiky, ktorú každoročne vypracúva......ministerstvo.
Dnešný právny stav je totiž taký, že de iure udeľovanie dotácii na vedu a výskum nemá oporu v zákone, a je otázne, či a ako sa metodika vďaka chybe bude vypracovávať . Rovnako sa to týka aj určovania dotácii na uskutočňovanie študijných programov v externej forme. Problém je o to väčší, že externá forma štúdia rozdelila študentov na platiacich a neplatiacich a bola (a stále ešte je) predmetom politického zápasu. Jednoducho povedané verejné vysoké školy nemôžu dostávať dotácie na vedu a výskum a na svojich študentov, lebo neexistuje zákonný spôsob ich prerozdelenia. Áno ide o právny purizmus, ale chcem tým zároveň poukázať, akú kvalitu mala táto novela. O jej pridanej hodnote ani nehovoriac.
Je to takmer komická situácia až na to, že podporou vedy a výskumu sa dnes zaklínajú všetci, vládou počnúc poslancami končiac. Všetci považujú vedu a výskum za alfu a omegu budúcnosti Slovenska, ktorá je tiež vo vzácnej zhode videná v poznatkovej ekonomike, internetizácii etc. Koncepčné nejasnosti na úrovni správy a riadenia efektivitu vysokých škôl nezlepšia. Určenie stropu externých študentov prepojenie praxe s vysokoškolským vzdelávaním nezabezpečí. Ostatne sám minister už pripustil jeho dočasnosť. No a formálne chyby pri schvaľovaní novely s paradoxným potenciálnymi následkami hovoria o kvalite novely naozaj všetko.
Peter Martiš
Hlavný analytik PPI
|
